Adam vstupuje do brány chladu

Chlad a ľad v dejinnom toku civilizácií ľudí ustavične lákali. Zakaždým sa našli jednotlivci, ktorí nechceli zahodiť flintu do žita, túžili pokoriť tieto fenomény a zhmotniť ich vo vlastnom tele. Skúšali, experimentovali, dobrovoľne sa vydali na cestu tortúry „ľadových medveďov“.

Chladná voda bola odjakživa symbolom života a prežitia. Kúpanie v studenej vode zbožňovali Teutóni, spomína sa i v Biblii a Talmude. V starej Číne lekár Fu-Su písal o vplyve klímy na ľudský organizmus a nevyhnutnosť otužovania. Učenci Grécka a Ríma v staroveku používali chladnú vodu ako dokonalý otužovací prostriedok. V Sparte bolo otužovanie neoddeliteľnou súčasťou celej sparťanskej výchovy. Sokrates sa sám otužoval a pri každodennom cvičení chodil naboso a využil každú, aj keď zriedkavú možnosť chodiť po snehu. Filozof Seneca sa po celý rok kúpal vo vodách Tiberu.

Lekár lekárov Hippokrates odporúčal aplikáciu studenej vody pri viacerých chorobách. Na margo toho napísal: „Čerstvá studená voda má oveľa väčší účinok ako sme schopní predpokladať.“

Tiež rímsky vedec a lekár Cornelius Celsus zaradil studenú vodu do svojej liečebnej metodiky. Zachovali sa napríklad i útržky o liečbe cisára Augusta, ktorý ochorel na zápal pľúc. Lekári mu aplikovali rozličné tepelné procedúry, ale vraj nič nepomáhalo. Až prišiel židovský lekár Moše Ben Majmon, známy aj pod menom Músá a ten ho údajne pomocou studenej vody vytrhol z pazúrov smrti.

Rovnako i Claudius Galenos z Pergamonu (129 – 200 n. l.), preslávený lekár niekoľkých rímskych cisárov bol prívržencom liečby prostredníctvom studenej vody. V jeho mnohých spisoch napísaných v latinčine spracoval všetky vtedajšie odbory v lekárstve a často v nich spomínal priaznivé účinky vodných procedúr. Osobitne sa zmienil o pití vody a kúpaní sa v nej pri horúčkovitých zimniciach a pri bolestiach žalúdka a údov.

Aj v prvej knihe, ktorá sa dochovala a bola napísaná na území Slovenska, cisár Marcus Aurélius konštatuje: „… keď ti lekár nariadi jazdu na koni alebo studené kúpele…“

V 14. storočí sa niektorí lekári znovu vrátili k prednostiam čerstvej studenej vody. Veľmi oduševnene ju presadzoval anglický lekár John Floyer (žil koncom 17. a začiatkom 18. storočia), vďaka tomu našiel veľa svojich nasledovníkov, ale aj odporcov. Bol presvedčený, že ľudia začali byť viac chúlostiví od tých čias, čo pri krste ponorenie novorodenca nahradili pokropením. O niečo neskôr odporúčal zürišský lekár Jakob Scheuzer otužujúce použitie chladnej vody u „zmäkčilých starších ročníkov, ktoré sú zničené zneužívaním vína, teplých kúpeľov, Venušinej lásky, čaju a kávy, z čoho majú oslabené telo a najmä nervy.“ Na nich nadviazal Friedrich Hoffmann (1660 – 1742), ktorý nebol spočiatku priateľom studenej vody, ale na základe vlastných skúseností i skúseností získaných od iných lekárov sa napokon presvedčil o jej neobyčajne priaznivých účinkoch pri liečení cholery, bolestí hlavy, kolík, žalúdočných kŕčov, lámky a iných chorôb. Sám o tom napísal: „Ak sa vo svete nachádza všeobecný liek, tak je to voda.“

Doktora Johanna Siegmunda Hahna, lekára v pruskom Sliezsku, možno považovať za najpoprednejšieho propagátora liečenia studenou vodou – a to po všetkých stránkach – či už ide o vnútorné alebo vonkajšie lekárstvo. Odporúčal ju pri všetkých dlhotrvajúcich zápalových chorobách, a to v každom veku, bez ohľadu na pohlavie, temperament a počasie. Bol autorom útlej knižky Zázračná liečivá sila vody, ktorú v roku 1831 vydal gymnaziálny profesor v Bavorskom kráľovstve, nadšený stúpenec tejto liečebnej metódy Ferdinand Christian Oertel. Jeho zásluhou sa toto dielko potom rozšírilo aj do iných krajín.

Kliesniteľmi liečenia studenou vodou boli aj Slováci, lekár Ján Karol Lübeck (1770 – 1814, Pezinok), liečitelia Ján Šulek (1774 – 1837, Sobotište), učiteľ a evanjelický kňaz, Fraňo Madva (14. 9. 1786 – 20. 8. 1852, Skalica), katolícky kňaz, ale i liečitelia z iných krajín, takmer ich rovesník, ľudový liečiteľ Vincenc Priessnitz, zakladateľ kúpeľov Jeseníky, a neskôr sa k nim pridal nemecký farár Sebastian Kneipp, propagátor zdravého životného štýlu, v ktorom mala miesto fyzioterapia, zdravá výživa, pohybové aktivity, rovnováha medzi aktivitou a odpočinkom a, prirodzene, najznámejšia liečba vodou.

Nie náhodou v studených vodách radi plávali Karol Veľký, generál Kutuzov, Johann Wolfgang Goethe, Alexander Sergejevič Puškin, Lev Nikolajevič Tolstoj a mnohé ďalšie významné historické osobnosti.

Dnes nájdeme ich stúpencov na celom svete, prirodzene, aj na Slovensku. Otužilci sa sprchujú studenou vodou, behajú v plavkách v mrazivom počasí, plávajú v chladných riekach a jazerách, húževnato odolávajú chrípke, nachladnutiu a iným chorobám.

Voda a chlad, P. Dinka a kolektív, 2008